Spomienky na Mariazell

Kategória:

Kronika

Tak až teraz sa zadarilo napísať pár slov o tomto podujatí.
V prvom rade som bol rád, že napriek viacerým poblúdeniam sme sa nakoniec šťastlivo a bez strát dostali k cieľu. Vyrážali sme autobusom z BA. Cestou nás sklamalo šoférove GPS, čo spôsobilo prvé poblúdenie. Našťastie po 30 km sa dalo vrátiť a šli sme k nášmu štartovaciemu bodu. Tým bola malá rakúska dedinka Klangen, odkiaľ sme začali putovať pešo. Putujeme spolu s našimi rakúskymi bratmi a sestrami, pre nich je to národná púť. Prvý deň sme mali nádherné počasie. Hneď sme to požehnali modlitbou sv. ruženca a po pár km sme sa posilnili. Púť vedie cez asfaltky, lesné cesty a chodníky a smer nám ukazujú výrazné žlté šípky s veľkými iniciálkami JG. Tie sú síce aj moje iniciálky, ale aj skratka Jungen Manchaft - to je rehoľa, ktorá púť tradične organizuje. Označenia sú úplne perfektné, no aj tak sa nám stalo, že sme poblúdili. Totiž označovači ich dali na drevený kôl, ktorý sa otočil o 45 stupňov a zrazu ukazoval niekde na lúku, po ktorej sa dalo ísť niekde dole, kde však šípky nepokračovali. Tu sme dosť zmätene hľadali ďalšie šípky, až po chvíľke sme prišli na záhadu otočeného kolíka a pokračovali sme ďalej. Žiaľ, nenapadlo nás, že nemusíme byť posledný a neotočili sme kolík. Tak sa stalo, že po hodine sme zistili stratu jedného Slováka, ktorý nám telefonoval, že je dole na lúke a šípky nikde. Vyrazilo po neho auto a našiel sa.

Putovanie bolo naozaj ľahké a Rakúšania pomáhali ako vedeli. Keď sme križovali dostupné miesta autom, tam nás čakali bandasky s vodou, ktorými sme si naplnili fľaše.
Večer sme došli k dedinke, kde sme mali sv. omšu a na fare sme prespali na karimatkách.
Ráno sme dali klasicky sv. ruženec a terén začal trocha stúpať. Prechádzali sme cez lúky, kde sa pásli kravy a museli sme dávať pozor, kde stúpame. Myslím, že táto časť je jedna z najkrajších. Je tu naozaj nádhera. S nami putoval aj páter Miloš z BB. Tešili sme sa z kňaza, s ktorým sme sa radi porozprávali. Myslím, že je to veľmi skromný a super človek.
Okolo obeda nás čakal maličký horský hrebeň. Hore nás čakala perfektná hojdačka, kde sme sa vybláznili do sýtosti. Bola postavená do svahu, tak tá výška bola dosť dobrá. Navečer sme došli ku kostolu, kde sme si dali obed. Zaujala nás trampolína na detskom ihrisku, a bola celkom pevná alebo sme boli dosť ľahký. Fotky asi povedia viac. Po jedle sme sa trocha porozprávali, myslím, že témou bola Panna Mária. Nasledovala sv. omša a po nej nás čakala najstrmšia časť. Bolo to dosť drsné. Parádička. Keď sme došli ku malej kaplnke, začalo pršať. Ísť, či ostať? Bola to dilema, lebo vyzeralo, že dážď neustáva. Tak sme šli. Vetrovky a pršiplášte sa veru hodili. Po chvíľke dážď ustal a mohli sme pokračovať ku gazdovským domom, kde sme prespali. Tam sme sa zase stratili. Stačilo trocha nepozornosti a posledný namiesto odbočenia pokračovali ďalej. Po hodinke hľadania sme sa našli, super. Dali sme si niečo pod zub. Domáca mala pre nás nachystané domáce mlieko. Fajné bolo.
Ráno nás čakali chvály, po nich ruženec. Putovali sme tretí, posledný deň. Pondelok. Už sme trocha aj nohy cítili... Šli sme popri jazere, kde sa stretávali aj ostatné skupiny, čo išli z iných smerov. Tam bol program, na ktorý sme došli na koniec. Čakal nás posledný úsek. Matix vybral ukulele a začali sme spievať. Ľudovky. Až sa tak tie hory ozývali. To nám pomáhalo, hneď sme mali lepšiu náladu a cesta ubiehala rýchlejšie. Nakoniec sme boli na konci. Všetci sme sa čakali nad mestom Mariazell, kde bol super výhľad na baziliku. Po príchode posledných, čo toho mali tak akurát, sme zbehli ku chrámu. Bol tam slávnostný príhovor a potom sa bazilika otvorila. Po predchádzajúcich skúsenostiach sme sa poponáhľali nájsť si miesta na sedenie. Boli sme úspešní. Väčšina našej skupiny bola na jednom mieste. Sv. omša bola v nemčine, len evanjelium bolo aj po slovensky. Tešili sme sa a ďakovali Panne Márii. Za naše úmysly, za šťastlivý príchod do cieľa. Po sv. omši sme zbehli na čokoládu, zmrzlinu. Už bolo málo času, autobus nás čakal.
Rád by som napísal, že sme sa dostali šťastlivo domov. No nebolo to celkom tak. Hneď za značkou Viedeň, na výjazde na diaľnicu, sa pokazil autobus. Čo robiť? Tak sme sa rozdelili. Tí, čo sa ponáhľali, utekali na železničnú stanicu, čo bola vzdialená len pár stovák metrov. Za chvíľku došla polícia a aj požiarnici. Zobrali nás do vleku a odtiahli na blízke parkovisko. Čakali sme na náhradný autobus asi 2 hodky. Došiel, nalodili sme sa a okolo 3:00 v noci sme boli v BA. Napriek tomuto všetkému sme predsa cítili Božiu ochranu. Veď autobus sa pokazil na mieste, kde sa dalo ľahko vyjsť, kde bola blízko stanica, nenastala žiadna búračka.
Ďakujeme Ti, Mária, za pomoc a ochranu na tejto púti.