Cez Bradlo

Kategória:

Kronika

Začalo sa to ráno 22. 2. 2014 06:35 na autobusovej stanici v Bratislave. Tam sme sa všetci stretli, teda aspoň tí, ktorým sa podarilo ráno vstať. To bolo prvou podmienkou účasti na túre. Po zapísaní sa všetkých osôb aj prepravných zariadení do prezenčky, sme mohli pokračovať ďalej k zastávke autobusu číslo 41, kde nás však nepríjemne prekvapilo množstvo čakajúcich ľudí. Napriek tomu sme sa všetci šťastlivo pomestili do autobusu, ktorý nás previezol do Brezovej pod Bradlom a z Brezovej do dedinky s názvom Polianka.

Od tohto bodu po modlitbe a krátkom zoznamovaní nasledovala už samotná túra. Po pár minútach sa k nám pridal posledný účastník našej výpravy, ktorý docestoval z Čachtíc na elektrickom bicykli. Hneď sa v mužskom osadenstve začala prudká debata o technických parametroch a výrobných postupoch tohto netradičného, podomácky prerobeného dopravného prostriedku. Neskôr sa na tomto bicykli prestriedali viacerí odvážlivci s úmyslom vyskúšať si ho. Ďalšou významnou debatou bola informačná sekcia z dielne Dopravného podniku Bratislava o bezpečnosti a výkone autobusov mestskej hromadnej dopravy. Viedli sa však aj iné zaujímavé, bližšie nešpecifikované rozhovory.
Rovnomerným tempom sme dorazili na Bradlo, myslím, že to bolo okolo 11:00. Tam sme si prečítali informačnú tabuľu. Ja však neviem, čo na nej stálo, lebo som ju nečítala. Potom sme sa presunuli už k samotnej mohyle. Miška, naša súputníčka, nám prečítala jeden asi 24 rokov starý článok, v ktorom sa písalo o stavbe mohyly Milana Rastislava Štefánika, na ktorej sme sa vtedy nachádzali. Postavil ju Dušan Jurkovič v roku 1928 a na stavbe sa podieľal aj Miškin prapradedo. V článku sa písalo aj o jednom kameni, ktorý bol označený veľkými písmenami PM, ktoré označovali iniciály staviteľa a že vraj už v 50-tych rokoch boli tieto znaky na kameni ťažko viditeľné. Jednému turistovi, Mišovi, sa ho však podarilo nájsť a zdokumentovať, teda iba sa domnievame, že sme našli práve tento spomínaný kameň a nie nejaký jeho duplikát.
Pri mohyle si niektorí z nás spomenuli na Bottovu báseň Žltá ľalia:

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!

(úryvok)

Potom sme sa aj my skupinovo odfotili, najedli a pokračovali po červenej značke smer Dobrá voda.
Tento úsek bol tiež trochu náročný, aspoň čo sa týka stúpania, ale všetci sme to hravo zvládli. Posilnili sme sa zásobami z domu a teplým čajom, niekto aj mliekom a pokračovali sme ďalej. Po ceste sme prešli Dobrovodský kras, konkrétne chránené územie Slopy, kde sme našli pod poklopom vertikálnu jaskyňu. Niektorí sa chceli do nej pozrieť, ale bola príliš hlboká a nemali sme lano.
Nakoniec sme dorazili na zrúcaninu hradu Dobrá voda, na ktorej sa v minulosti odohrali mnohé turecké vpády. Tu sme si pozreli krásu bývalej pevnosti, oddýchli sme si a po krátkej úvahe, či ísť ešte do Dechtíc pozrieť si miesto zjavení Panny Márie, alebo ostať v pohostinstve na Dobrej vode, sme sa skoro jednoznačne rozhodli pre druhú možnosť. Ešte sme navštívili na cintoríne miesto posledného odpočinku Jána Hollého, ani starý cintorín pri hrade neostal bez fotky. V miestnom pohostinstve sme sa posilnili dobrým čajom, pivkom aj polievkou, zhodnotili sme celú túru a porozprávali sme sa. Potom sme už len počkali na autobus do Trnavy - okrem nášho bicyklistu. V autobuse sme sa ešte pred odchodom stihli zapísať do prezenčky, našťastie sa nikto po ceste nestratil a z Trnavy sme sa skoro všetci, až na jedného Pezinčana, vláčikom dopravili naspäť do Bratislavy.
Napriek nepriaznivým predpovediam počasia, šlo všetko veľmi hladko a dažďové mraky sa nám vyhýbali, čo ocenili, myslím, nielen moje premokavé nohavice.
Ďakujem všetkým za krásny zážitok a skvelú túru!