Deň zázrakov

Kategória:

Kronika

V stredu 24.7.2013 sme ráno za svitania zbalili stan pri altánku v Novej Sedlici a nastúpili sme s Miškom do starej Karosy smer Snina. Zvyšok našej výpravy v tom čase pravdepodobne ešte sladko spal v nejakom poľskom kempe.

Už sme ich deň nevideli, oddelili sme sa v utorok ráno po tom, ako v pondelok večer v poľskom kempe Miško zistil, že stratil doklady. Chvíľu sme zvažovali možnosti, ale asi nie je dobrý nápad túlať sa po poľských horách v pohraničí bez dokladov, tak sme sa rozhodli navštíviť sninskú políciu, keďže doklady sa stratili pravdepodobne v autobuse zo Sniny do Novej Sedlice v pondelok ráno. 

Okolo štvrť na osem sme boli v Snine na autobusovej stanici a Miško hneď šiel zistiť, či sa tam náhodou nenachádza šofér, čo nás v pondelok viezol, pán Mandzák. Mal prísť až o jedenástej, ale iný šofér mu zavolal a pýtal sa ho, či niečo v autobuse nenašiel. Hm, nenašiel. Vraj je aj zbytočné, aby sme sem o tej jedenástej chodili, nech len ideme na políciu. V utorok Miško volal aj na dispečing do Humenného, ale tam tiež neevidovali žiadne stratené doklady. Tak nám teda ostala len tá polícia... Najprv sme sa ale rozhodli naplniť prázdne žalúdky a rozložili sme svoje batohy na lavičke pri autobusovej stanici. Vytiahli sme nejaké jedlo a rozmýšľali, ktoré všetky doklady treba znova vybavovať a o čo všetko Miško prišiel. Obďaleč sa zjavil podivný pán v stredných rokoch s vypestovaným pupkom a igelitkou v ruke, ostal stáť a uprene na nás hľadel. Už už som čakala, že príde a bude si pýtať jedlo alebo peniaze, ale otočil sa a odišiel.

Po raňajkách sme sa vydali hľadať políciu, po pár opýtaniach sme sa tam dopracovali. Posielali nás z jedného oddelenia na iné, nakoniec nič spisovať nechceli, len odporučili rovno si vybaviť tu v Snine nový občiansky a mať aspoň ten papier, že sa to vybavuje. Tak sme si teda sadli do chodbičky pred kanceláriu a čakali na radu.

Takmer sme boli na rade, keď sa na chodbe zjavil ten pán z raňajok, s bruchom a igelitkou. Teraz sme boli v stiesnenejšom priestore a on stál priamo pred nami a opäť na nás hľadel. Uhla som očami a dúfala som, že si nás nepamätá. Ani neviem prečo, asi aby sa s nami nezačal rozprávať, že veď sme sa už videli, starí známi!

Ale prihovoril sa napriek odvráteným očiam. Hovorí: „Môžem sa niečo spýtať?“ Neisto sme prikývli, obaja sme čakali, že bude pýtať peniaze. Ale on uprel oči na Miška, sadol si k nemu a pýta sa: „Odkiaľ si?“ „Zo Smoleníc.“ „Aha, tak to nič. Našiel som doklady jedného chalana, ale ten bol z Trnavy.“  Čože?? No a už to išlo, našiel ich v autobuse v pondelok ráno, meno sedí, on našiel Miškove doklady! Nemohli sme tomu uveriť. Tvrdil, že ich odovzdal šoférovi, ale ten predsa dnes ráno do telefónu povedal, že nič nemá. Tak Miško opäť s novými informáciami volal na dispečing. Očividne sa však nevedeli dohodnúť, niekoľko krát mu vysvetľoval, že vedľa neho stojaci pán tie doklady odovzdal, musia ich preto mať. Pán to už nevydržal a vypýtal si od Miška telefón. Schytil ho a vraví: „Slavo, očúvaj ma...“ Zvyšok bol viac menej po rusnácky. Asi preto sa s ním Miško dohodnúť nevedel :-)

Ujo nás odprevadil na stanicu, bolo dohodnuté že šofér p. Mandzák nám o jedenástej doklady privezie. Predsa len boli v tom Humennom na dispečingu, len to všetci nejak doplietli... Ujo bol celkom zhovorčivý, celú cestu nám rozprával ako tie doklady našiel a vedel, že budú nejakého turistu a hovoril si: Chudák, už má po dovolenke. A potom ako čakal pri drevenom kostolíku, lebo tam turisti zvyknú chodiť, ale neprišli sme. Čo ma doteraz mrzí je, že sme sa ho nespýtali, ako sa dostal na tú políciu, že sme sa tam zase stretli... Na ulici je to ok, ale na políciu na oddelenie občianskych preukazov predsa ľudia bežne každý deň nechodia. Žeby zázrak? :-)

Doklady Miško o jedenástej prevzal aj s prednáškou o tom, ako si na také dôležité veci treba dávať pozor. Boli sme takí nadšení, teda neviem ako on, ale ja aj zaňho :-D Zostávalo nám viac ako pol dňa, pretože podľa plánov sme sa mali vo štvrtok večer stretnúť s ostatnými a na to, aby sme k nim dorazili nám stačilo vo štvrtok ráno vyraziť z Novej Sedlice. Bola streda obed a my sme do večera mohli ešte stihnúť nejakú túru... Otvorili sme teda mapu a naplánovali výlet po drevených kostolíkoch. Autobusom do Topole, prvý kostolík v nej, potom cez hory po modrej značke do Ruského Potoka, druhý kostolík tam a opäť cez hory po modrej do Uličského Krivého – tretí kostolík. Odtiaľ posledným autobusom do Novej Sedlice. Výborný plán.

Nasadli sme do autobusu a opäť sme rozložili mapu. Konečne (tretí krát sme tou cestou išli, predošlé dva razy sme spali) sme chceli zazrieť kúsok nádrže Starina, tak sme sa uisťovali, kedy na ňu natrafíme. Cez uličku sedeli dvaja postarší muži a ten bližšie k nám pozeral na našu mapu a potom začal mávať nad nami rukou (toto gesto sa nedá popísať, to treba jedine vidieť :-)), akože je to blbosť vôbec ísť niekam podľa mapy. A potom sa aj spýtal, kam chceme ísť. Miško mu objasnil našu trasu, on si vzal mapu k sebe, chvíľu do nej pozeral a potom vyhlásil, že tá modrá značka neexistuje. Najmä z Topole do Ruského Potoka. Vraj je to zarastené a neschodné. Odporučil nám odviezť sa busom až do Ruského Potoka a prejsť len druhú časť nášho plánu. Boli sme zaskočení, ale predsa len, je to domáci... Od Uličského Krivého je to len kúsok do Uliče, kde sú zmenšeniny viacerých drevených kostolíkov. Povedali sme si teda, že dáme na radu domáceho a v zvyšnom čase pôjdeme do Uliče.

Kto však nešiel týmto autobusom, tak nevie, že dostať sa do Topole je možné len s prestupom, priamo do dedinky hlavná cesta nevedie. Na rázcestí, kde by sme pôvodne prestupovali sme si teda chceli dokúpiť lístok až do Ruského Potoka. Ujo nám tvrdil, že tam autobus ide. Autobusár však jeho tvrdenie vyvrátil a my mierne v zmätku sme vyskočili z autobusu a bežali k druhému, čo odchádzal do Topole. Totiž, aj do Ruského Potoka sa dá dostať len takou dvojitou dopravou. Ale nevedeli sme, či tam máme prípoj no a celé to bolo akési zamotané...

Tak sme sa teda ocitli v Topoli. Kostolík bol krásny, dali sme si obed a hovorili sme si, no čo, nejak bude, ideme pohľadať modrú značku. Našli sme ju ešte v dedine na stĺpe a veselo sme si vykračovali. Zastavil nás obyvateľ Topole (Topoľ?:-)) a pýta sa, kam ideme. Sú tam takí zhovorčiví ľudia. Keď sme mu to povedali, tak sa zasmial: „Po akej modrej? Veď tam žiadna cesta nie je!“ Ukázali sme mu značku na stĺpe, no smial sa ďalej. My sme vytrvalo pokračovali v ceste. Dostali sme sa za dedinu na celkom peknú zvažnicu. Aj modrú sme občas stretli. Očividne však po tej ceste už dávno nikto nešiel, ale schodná bola. Uvažovala som, či by sme nemali robiť hluk, predsa len tam vraj žije dosť medveďov, vlkov, rysov...

Keď sme dlho nevideli modrú skontrolovali sme mapu, ale stále sme stúpali podľa plánu. Zmena mala nastať až keď bude hora po našej ľavej strane, obídeme ju a pustíme sa dole. Do Ruského Potoka to mali byť dve hodiny. Stúpanie pomaly prešlo do roviny, ale nejaká hora bola stále napravo. Pred nami však bola ďalšia, predpokladali sme, že to je tá, ktorú potrebujeme. To je tak, keď tie hory nemajú na sebe menovky. Človek potom nevie, ktorá je ktorá. Počasie bolo krásne, cestička fajn, mierne zarastená trávou a nižším malinčím, ale nič nezvládnuteľné. Keď sme sa však stočili okolo hory opačne ako sme čakali a stále sme šli po vrstevnici, začalo nám to byť podozrivé a vytiahli sme mapu. Ženy sa v mapách nevyznajú, ale muži našťastie áno a tak Miško zistil, že sme na akejsi zvažnici, ktorá vedie späť do Topole. To už sme kráčali takmer dve hodiny. Našli sme v mape nejakú spojovaciu cestičku, ktorú sme míňali pred nedávnom a tá nás mala cez vrchol kopca doviesť opäť na modrú. Tú sme mimochodom nevideli už veľmi dávno. (čo je jasné, keďže sme boli na zlej ceste:-))

Spojovacia cestička bola dosť strmá, čo by sa dalo prežiť, ale po malej chvíli začala byť mierne neschodná. Rozkonárené stromy pováľané krížom cez cestu znemožňovali úbohým turistom s veľkými batohmi, turistickými paličkami a slamenými klobúkmi na hlavách prechod ako sa len dalo. Vraveli sme si však, že to len chvíľu, kým sa nedostaneme k modrej. No cesta nezačala klesať, vyzeralo to, že ide skôr po hrebeni. Ak sa to vôbec dá nazvať cestou. Možno tak za Rakúska - Uhorska tadiaľ chodili zvážať drevo, ale teraz po nej pravdepodobne ani medvede nechodia, keď je taká zarastená. Prestalo nás to baviť a keďže naspäť tými prekážkami sa nám nechcelo, rozhodli sme sa pustiť krížom cez les rovno na východ, kde sme očakávali niekde pod nami Ruský Potok.

Najprv to bol príjemný bukový les, stromy dostatočne ďaleko od seba aby sa medzi nimi dalo prechádzať a zem pokrytá iba starým lístím. Na modrú sme však nenarazili, len na akési pozostatky čohosi, čo možno kedysi bola zvažnica, ale teraz sa ten kus zeme navracal späť do divokej prírody. Aj les okolo sa pomaly menil, už sa nedal nazvať príjemným a ani schodným. Všade okolo divo rástli husté paprade, malinčie, ktoré sa vytrvalo domáhalo našej krvi, kriaky a stromy jeden cez druhý. Toto bol prales, kam sa hrabe ten Stužický, cez ktorý sme prechádzali v pondelok. Nemali sme však na výber, tak sme kráčali ďalej. Teda skôr, predierali sa. Mačeta by nebola odveci.

V duchu som si hovorila – hlavne nerob paniku, ešte to nie je také zlé. No áno, keby sa tam zrazu zjavil medveď, tak by to bolo horšie. Alebo keby pršalo. Alebo keby sa zotmelo. Uvažovala som, ako by sme privolali pomoc. Ako popíšem, kde sa nachádzame? Uprostred hustého lesa niekde medzi Topoľou a Ruským Potokom? Ani len nebo nebolo vidno, takže ani helikoptéra by nezbadala nás. Áno, takéto boli moje úvahy, kým Miško si cestu očividne užíval. Našiel koryto potoka a  vyhlásil, že pôjdeme popri ňom, veď vedie do doliny a v doline bude dedina. No v takomto lese ani koryto potoka nie je vábivý terén. Kým bol ten potok vyschnutý, tak to ešte ako tak išlo, noha sa mi do akýchsi spletitých koreňov prepadla len raz. Ale keď sa z ničoho nič objavila voda a šli sme už len po okraji s tým, že sme rôzne prechádzali zo strany na stranu, tak som len čakala, kedy padnem do toho krásneho lesného potôčika. No napodiv, nepadla som. A keď mi Miško zmizol v jednej húštine a spoza nej sa ozval nadšený hlas: „Paulínka, je tu cesta!“, nechcela som veriť vlastným ušiam. Posledných pár metrov som takmer prebehla, ak sa to vôbec v tom teréne dalo a posledným skokom na cestu som zobrala so sebou malinčie, ktoré si pochutilo na mojich nohách. Bolo mi to fuk, po hodine pralesa som stála na ceste! A najlepšie na tom bolo, že priamo nad dedinou...akou? No predsa Ruský Potok :-)  Zázrak! Aspoň pre mňa :-)

Dvojhodinová cesta nám trvala štyri, mala som teda úplne dosť, ale nie natoľko, aby som si nechala ujsť drevený kostolík. Hneď od neho sme však prášili po asfaltke 4km na hlavnú cestu, aby sme ten posledný autobus do Sedlice stihli. Už nás žiadna modrá značka nezaujímala. Očividne mal ujo z autobusu pravdu :-)

Na križovatke s hlavnou cestou sme stretli policajtov, čo kontrolovali autá. Dúfala som, že nebudú moc vyzvedať, kde sme boli, asi nie je povolené len tak si chodiť krížom po lesoch a nie pekne po chodníčkoch turistických trás. Ale stačilo im, keď sme povedali, že sme boli pozrieť kostolík. Boli zhovorčiví, asi sa tam nudili. Najbližšieho šoféra zo Sedlice, ktorého zastavili, sa pýtali, kde by sme mohli v Novej Sedlici stanovať. Vyzeral dosť zmätene, asi takú otázku od policajtov nečakal.

V Sedlici sme vysadli okolo štvrť na deväť, stmievalo sa a my sme za dedinou našli fajn miesto na stan. Ani večeru sme si nevarili, jediné čo nás lákalo, bol spánok. Predsa to bol dosť náročný deň, dva zázraky takého rozsahu sa len tak nevidia.