Keď to fičí v pohraničí

Kategória:

Kronika

„Ahoj Pali, skús napísať niečo na budúci víkend.“ píše Mišo v sobotu o pol jedenástej večer. Tak som sa popri učení na skúšku podujal pozvať Tupcov na nedeľný výlet do rakúskeho pohraničia... Nikdy som tam nebol, tak reku, treba spoznávať okolie Bratislavy, keď už tu študujem a v nedeľu by som ani tak neučil, tak aspoň nepôjdem sám do prírody svätiť nedeľu obdivovaním Božieho stvorenstva. Mail bol rozposlaný, ale vyzeralo to dlho tak, že pôjdeme vo veľmi komornej zostave. Navyše, predpovede počasia neboli moc priaznivé, ale pravdupovediac, až tak mi to nevadilo, lebo bola to len druhá akcia, ktorú som mal na starosti a prvá, ktorú som mal na starosti sám a teda som mal oprávnené obavy, ako to všetko dopadne. A tieto obavy len stúpli s počtom ľudí, ktorí sa začali prihlasovať.

Ale akosi skokom opadli, keď sme sa v nedeľu ráno stretli, zoznámili a zahájili naše malé spoločné dobrodružstvo. Najmä na začiatku to bolo veselé, keď sme ešte v dedine zle odbočili. Avšak nie všetci. Janči trafil správnu trasu, ale bez nás, keďže my ostatní sme si spravili náskok, kým on fotil, ktorý sa zmenil na hľadanie a dobiehanie Jančiho. V duchu som ďakoval Pánu Bohu, že sa prihlásili na túto akciu aj takí, ktorí tam už boli a že Joži mal so sebou GPS, lebo ináč by som ako vedúci dostal zrejme po hrbe, keby sme sa každú chvíľu museli vracať... V priateľských rozhovoroch a dobrej nálade a často aj bonusom v podobe nejakých keksov, ovocia či domácich koláčov, nám ubiehali kilometre našej nedeľnej vychádzky, ktorá síce mala na dĺžku cca 20 km, ale napr. Martin to zvládol aj s gitarou na chrbte. Bez náhlenia, s úsmevom na tvárach sme došli až do Hainburgu, kde nám pekne bez dlhého čakania za 10 minút po našom príchode prišiel aj autobus do Bratislavy. Tu sme sa chceli za celý príjemne strávený deň poďakovať účasťou na sv. omši. Som rád, že nikto neohŕňal nosom a išli sme tam v plnej zostave aj s blatkom na topánkach. Tak takto to všetko skvele fičalo. Na záver ešte malý bonus, aby ste mali pohľad aj zo strany účastníka:

„Čaute, no ja som celý výlet vnímala veľmi pozitívne. Bol to môj prvý výlet s TUPCAMI :) a pre mňa bolo skvelé, že som mohla stretnúť nových veriacich ľudí, ktorí majú podobné záujmy ako ja - a to turistiku :) Páčilo sa mi, že sa to celé nieslo v duchu: ,,Ďakujme Bohu, že máme nohy a že môžeme kráčať po tak krásnej prírode." Teda nasvedčovala tomu začiatočná modlitba a na konci omša. Trasa bola dobre vymyslená. Už dlhšie som chcela ísť do týchto končín, jediné, čo ma odrádzalo bolo to, že by som sa sama pravdepodobne stratila, keďže rakúske značenie je také, aké je a môj orientačný zmysel je taký, aký je :D Takže som rada, že sa niečo takéto v UPC vytvorilo a MY, ktorí veeeľmi radi chodíme do hôr, ale aj sa veľmi radi strácame, máme možnosť ísť do prírody bez stresov, že sa vrátime o polnoci alebo na druhý deň. A tiež sa mi páčilo, že sa zjedol môj koláč. :D Domi“

Takže, nabudúce sa vidíme ;)