Volím Tupcov!

Kategória:

Kronika

Prichádzajúc zo severu vstávam za východu purpurového slnka. S ostatnými, čo dnes volia vietor a výlet, sa stretávam v stovežatej Trnave. Nasadáme na útulný vláčik hobitského štandardu, aby sme neskôr prešli cez mierne kopce až k rozpadlinám hradu Korlátko. Vraj až sem sa ešte pred Ikeou dostali Švédi. Z hradu je doďaleka vidno krajinu, zafarbenú sfialovenými bukmi. Po tom, čo sa predstavujeme symbolicky okolo (vyhasnutého) ohniska, pokračujeme rezko ďalej. To je krásne na chladných pochodoch – človek si leto vyrobí rýchlosťou a je mu zrazu príjemne. Prekračujeme dedinky, ústav pre dôchodcov a kopce, čľapkáme sa cez rozbahnené cesty. Naša skupina, pre mňa skoro všetci neznámi, je až milo pestrá (pridali sa ku nám aj dve poľské kamarátky, veselo bolo aj čo sa týka jazyka).

Pri kráčaní s potešením počúvam rozhovory o gravitačných vlnách a urputne spomínam, o čom bola tá stredoškolská fyzika, alebo kúsok ďalej sa snažíme prísť na večnú záhadu o tom, prečo je človek (ne)šťastný a či sme len nástroj sebeckého génu, alebo niečo (oveľa) viac. Nerozriešená ostala dilema, čo skôr: manželku s nadpriemerným platom alebo hypotéku na pol života? Stretávame prvú žihľavu (pokřiva, po polsku) a usmiaty podbeľ. Postupne prichádzame k ďalšiemu hradu, hrad Dobrá voda. Zostali z neho očarujúce priestory, so stromami uprostred palácov, s výhľadmi na údolie a dedinku cez dieru (asi) od delovej gule. Rozmýšľam, ako sa asi bývalo ľuďom so závratnými strminami pod oknami, na vysokom kopci. Doteraz tie mohutné veže a hradby nechávajú kúsok pocítiť bývalú hrdosť.

Cesta do dediny Dobrá Voda vedie výrečne prostred cintorínom, popri pomníku Jána Hollého a neobyčajných náhrobkoch, ktoré sú dva či tri spojené jedným oblúkom s jedným krížom. Rovnako výrečne.

V obci pridávame svoje hlasy k zmene rodnej krajiny k lepšiemu, aspoň tak dúfame. A zakončíme výlet v miestnom výčape s dačím tekutým. Lebo v autobuse potom už všetci poctivo pospali.

Keď nakoniec v Trnave znova čakám na svoj vlak, premýšľam, čím to je, že napriek našej vonkajšej cudzote a rôznym prístavom, som sa celý čas cítila ako doma. A teším sa, že ešte aj takí ľudia sú – čo volia vietor a zimu a lesy a ľudí a voľnosť.

Ďakujem a som zvedavá na to, čo ešte bude!