Spomienky na Divoké Poloniny

Kategória:

Kronika

Je to už viac ako mesiac, priatelia, čo sme sa šťastne vrátili z turistických potuliek z najvýchodnejšieho východu našej krásnej a ľúbeznej slovenskej rodnej hrudy – Národného parku Poloniny (NPP). A pre Hanku (jedinú Češku našej výpravy) to je najvýchodnejšia susedná hruda ☺

Prvé, na čo si spomínam, bola pohodová cesta vlakom, kde sme sa spoznávali aj s inými cestujúcimi štýlom – „Niekto o mne nevie, že...“ a doplňte kopu vtipných a zaujímavých odpovedí, ktoré otvárajú vždy ďalšie a ďalšie okruhy debát.

V Stakčíne – nezabudnuteľná chvíľa, keď šialené diavčatá kývajú mladíkom národnostnej menšiny z idúceho vlaku a títo sa následne na stanici neúspešne snažia nadviazať kontakt – našťastie všetko končí bez ujmy na zdraví a bez obetí. ☺

Samozrejme, nesmieme zabudnúť na pani učiteľku Némethovú, zároveň manželku správcu NPP, ktorá takpovediac fušuje do remesla všetkým rozprávkárom a zberačom povestí – zoznamuje nás s miestnymi legendami, medziiným aj so zbojníkom Fedorom Hlavatým a odporúča vyhýbať sa diviakom, vlkom, rysom či zubrom.

Po prvej noci v stane pre mňa nastáva znovu úžasný zážitok, kedy nastupujeme do starej Karosy a vydávame sa po rozmlátenej asfaltke na okružnú jazdu po okolitých dedinkách s cieľom v Novej Sedlici. Vo všetkých väčších mestách by sa už obyvatelia ponosovali na druh vozidla a každý výtlk na ceste. Tu sú však všetci radi (vrátane nás), že sa vôbec vezú, veď autobus ide len dva razy za deň.

Turistické cesty sú fajn, čakala som niečo náročnejšie, ide to dobre. Sem-tam sa tvárime, že fotografujeme, aby sme mohli popadnúť dych vo výstupoch na kopce... S radosťou požívame stravu nesenú na pleciach, ale záhada nad záhady – batôžky sú stále obrovské. (Teda, až na ten môj, ktorý sa všetkým už od začiatku cesty zdá nepochopiteľne malý.) Tu, práve pri spoločnom jedle a vzájomnom ponúkaní sa sladkosťami a dobrotami si všímam, že naozaj funguje – ak sa niečoho zrieknem z lásky k priateľom, vráti sa mi to viacnásobne.

Ďakujem Vám, priatelia, za hroznový cukor, keksíky, polievky, čaje, strúčiky cesnaku, chlieb, zloté, dokonca aj za víno a pivo (6 %-né ☺). Ďakujem Vám za obetu pri varení, za úsmevy, rozhovory, fotografie. Veľká vďaka patrí Igorovi za odslúžené sväté omše v prírode, ktoré boli častokrát posilou pre dušu aj unavené telo.

Zo všetkých kempov, v ktorých sme nocovali a tiekla v nich dokonca aj teplá (!!!) voda, mi v pamäti utkvel najmä ten posledný, kde sme večer započuli zvláštne tóny sprvoti neidentifikovateľného hudobného nástroja (mandolína) a spev postaršieho poľského pána, ktorý sa neskôr prejavil ako skutočný hudobník a znalec aj pri speve: „A od Prešóóóva...“ a mnohých iných. Jeho hudba do noci iste spríjemňovala chvíle nejakým pozorovateľom hviezd, ktorí sa v tom kempe určite našli, lebo obloha toho večera bola jasná a hviezdy žiarivé.

A posledné ráno v cudzej krajine – hor sa na Mejdan (teda na stanicu Majdan úzkokoľajového vlaku, ktorý slúži na prepravu turistov a výletníkov). Vo vlastnom vagóne – luxus – môže začať rozlúčkový mejdan. Ten pokračuje na gréckokatolíckej fare u dvoch úžasných ľudí, ktorí svojou nezištnou štedrosťou a pohostinnosťou prekračujú moje chápanie a predstavu o ľuďoch tejto doby. Pán Boh sa stará a ja si len môžem zatvoriť ústa, ktoré mám otvorené od údivu, aký radostný život môže byť žitý aj tu – pre nás „veľkomešťanov“ na ďalekom (ale zato krásnom) východe, ktorý sa mi na začiatku s mojimi predsudkami zdal ako zapadákov na n-tú.

Na záver ešte zopár vtipných hlášok a výrokov, ich autori sú sami sebe známi ☺ :

„Nehýb sa, sedí na tebe motýľ!“ – „Kde?“ – „Na r*ti.“ – „No, mám v r*ti motýľa...“

„Ale Osadné ešte nie je civilizácia!“

„Chceš gazowanú alebo negazowanú wodu?“ – „Tak gazowanú.“ – „Gazowanú nemáme!“