Poď do Fa3!

Kategória:

Kronika

Pracujete ako účtovník alebo iný typ administratívneho pracovníka v jednej z medzi-národných firiem, a za posledný rok ste sa z betónovej džungle Bratislavy a presklených kancelárií nedostali do prírody na dlhšie ako na krátku prechádzku, poprípade krátku túru v rodnej dedine? Ak áno, dajte si pozor, lebo riskujete stratu vášho zdravého dobrodružného ja. Nemusíte mať však strach, tUPCi naplno fungujú, stačí jednoducho odpovedať na ich mailovú ponuku, zúčastniť sa nejakej tej akcie a hneď zabudnete na tento uponáhľaný svet. Napríklad taká akcia Poď do Fa3!...

... Bratislava je jeden úžasný motivačný prostriedok na turistické akcie. Strávil som tu pár rokov a možno aj preto som už dlhšie nebol na viacdňovej túre. A keďže Kriváňsku Malú Fatru som už na rováši mal a stále mi chýbala tá Lúčanská, nakoniec som to nevydržal, a prihlásil som sa na moju vôbec prvú akciu s tUPCami. Z turistov som nikoho nepoznal, len som si narýchlo prezrel profily členov jadra. Keď som však dorazil na hlavnú stanicu, už zdiaľky mi bolo jasné, kto je Joži. Privítal ma veľkým úsmevom a bolo cítiť jeho nadšenie zo začínajúcej sa akcie. Postupne poprichádzali ďalší dobrodruhovia - Matej, Michal, Juraj, Zuzka, Lenka, Baki, Janči a v Žiline Maťa - a ja som skoro zistil, že všetko sú to fajn ľudkovia a tešil som sa ešte viac.

Náš výlet sa začínal na Fačkovskom sedle, kam sme dorazili v piatok večer dosť skoro na to, aby sme stihli postaviť stany, opiecť trochu slaninky a klobásky a tiež neúspešne pátrať po tvorovi, ktorý nám na lúke až do neskorej noci usilovne vyhrával na „drevenom rapkáči“. Odtiaľ sme sa ráno s vidinou krásneho výhľadu vybrali na Kľak. Keď sme však dorazili k dvojkrížu, obklopila nás hustá hmla. Posilnili sme sa teda Michalovým pomarančovým džúsom z Lourdes a ponáhľali sme sa ďalej. Niektoré chodníky sa vďaka piatkovému dažďu trochu šmýkali, ale my sme ich až na pár kontaktov so zemou hravo zvládli. Neskôr sa vyjasnilo a nám sa naskytlo niekoľko krásnych výhľadov. Prešli sme Ostrú skalu, Vríčanské sedlo, Skalku, sedlo pod Úplazom, až sme dorazili do sedla pod Hnilickou Kýčerou - do nášho táboriska. Tu sme zložili svoje slimačie domčeky a tešili sa na chutnú večeru. Joži, povzbudený bohatými nálezmi „kešiek“, mal však „vznešenejšie“ plány - a síce vyšľapať si zopár strmých stúpaní a klesaní za ďalšími keškami. Po dvoch hodinách sme už boli s tromi vzácnymi kúskami späť a hladní sme sa vrhli na to, čo kuchyňa dala. Potom sme sa už len zohrievali pri ohníku, čo-to sme si opiekli, nasmiali sme sa pri Jurajovom rozprávaní zážitkov z učiteľského prostredia a zvádzali súboj o spravodlivosť v hre Bang!

Po výdatnom spánku sme sa ráno prebudili do krásneho a slnečného dňa. Výstup na strmú Hnilickú Kýčeru bol tou najlepšou rozcvičkou na ráno, a hneď sme sa vybrali ďalej. Nasledoval prevažne lesnatý, no nemenej pekný terén, ktorý nás chránil pred silnejúcim slnkom. Kopce prichádzali aj odchádzali a my sme postupne pomíňali väčšinu zásob vody. Na záver našej púte nám odmenou boli nádherné lúky a výhľady Martinských hôľ. Nasledoval posledný výstup na Minčol, kde sme si oddýchli pod dvojkrížom, Joži našiel poslednú kešku a  začali sme zostupovať dole do Vrútok. Po náročnom zostupe o vyše 850 m sme si pri výstupe z lesa dovolili krátky, ale zato osviežujúci kúpeľ (nôh) v potoku, ktorý nám aspoň čiastočne vrátil sily a pocit civilizovanosti. Posledná zastávka bola vo vrútockom kostole, kde sme sa na svätej omši poďakovali nášmu nebeskému Otcovi za to, že dal Slovensku také krásne hory, že sme taký super výlet zvládli v zdraví a za množstvo krásnych zážitkov.

Cesta vlakom domov ubehla veľmi rýchlo. Dojedli sa posledné dobroty z našich batohov, prebrali sme dôležité témy ako budúcnosť kešiek na Slovensku, zákulisné informácie z prostredia slovenských železníc či fungovania UPC, no predovšetkým sme sa vracali domov povzbudení krásou slovenskej prírody. A ja som si povedal, že viac nedovolím Bratislave ma ďalej obmedzovať a už teraz sa začínam obzerať po ďalších únikoch do hôr na akciách turistov UPC :-) ...