Slovinsko 2013

Kategória:

Kronika

Po trochu dlhšom balení než sme čakali (skúste napchať 4 veľké batohy, prilby, cepíny, turistické paličky, karimatky, spacáky, ktoré sa už do batohov nezmestili, tašky s jedlom, koláče od mamy, termosky na čaj a mačky do kufra, ktorý bol akurát naplnený, keď vodič s autom ešte len prišiel...) sa nám podarilo podvečer 7. 5. vyštartovať na dobrodružnú cestu do Julských Álp v Slovinsku. Celkovo nás bolo 17 v štyroch autách, ale naraz sme šli len tri autá, štvrté nás dobehlo až v kempe v Slovinsku. Cesta do Slovinska nám trvala asi 5 hodín a za seba môžem povedať, že bola krásna. Netušila som, že diaľnica môže viesť cez toľkú zeleň. Okrem krásneho západu slnka sme po ceste videli aj takú raritu, akou je spiaci vodič za volantom, napriek tomu však auto šlo rovno. Ja dúfam, že nespal, ale z môjho pohľadu to teda tak vyzeralo. Hlava zaklonená, ústa otvorené, pohodlne opretý... 

Do Slovinska sme dorazili až za tmy, takže v ten večer sme už Alpy nevideli. Kemp v Dovje bol síce bez ľudí, ale WC a umyvárky boli otvorené, takže po postavení stanov sme si umyli zuby a zaľahli sme do spacákov s očakávaním ďalšieho dňa.

Ráno sa vstávalo úžasne, keď som po otvorení stanu uvidela pred sebou štíty Álp, prvýkrát v živote! Boli síce trochu v oblakoch, ale vôbec mi to nevadilo.

Na dnešný deň bol naplánovaný „rozbehový“ jednoduchší výlet na vrch Baba, ktorý leží na hranici s Rakúskom. Dosť vysoko sme sa vyviezli autami lesnou cestou, na ktorej Vlado každú chvíľu očakával, že buď zničíme auto, alebo nezvládne auto ťahať do kopca a my sa začneme po strmej lesnej ceste zosúvať späť. Aspoň taký dojem som z toho mala ja (mimochodom tuším som bola jediný účastník výpravy bez vodičáku). Po ceste sme videli v lese asi 3 vane. Asi slúžili lesnej zveri ako korýtka na vodu :-)

Výstup na kopec nebol náročný, ale aj tak som bola rada, že ideme na ľahko. Teda ako kto, Baki si batoh zobral so sebou, aby sa rozcvičil aj s ním. Keď sme vyšli na vrchol, ktorý bol dovtedy v hmle, hmla sa rozplynula a po celý čas obeda na nás svietilo slnko. Kochali sme sa výhľadom, aj keď Triglav a okolité štíty sa pred nami stále ukrývali v oblakoch. Mali sme ešte dosť času, tak sme sa rozhodli ísť aj na akýsi kopec neďaleko, orientačným bodom bol kríž na ňom. No trochu ťažko sa orientuje, keď prší a všade okolo je hmla a človek vidí akurát tak pršiplášť človeka pred sebou. Týmto oceňujem všetky červené a inak výrazné pršiplášte. Chvíľu sme sa motali po snehových fľakoch a v kosodrevine a potom sa hmla zase zdvihla a napojili sme sa na chodníček vedúci ku krížu. Všimla som si zaujímavé stromy, na ktorých rástli ružové kaktusy. Vraj to boli šištičky či čo, ale ja radšej verím svojej teórii.

Neprestávalo pršať, tak sme sa pri kríži dlho nezdržali a vracali sme sa späť. Niektorí skúšali chodenie po snehu naboso (prípadne chodenie celý čas naboso – asi nie sú štekliví, keď im to nevadilo), ja som bola rada, že mám poriadne nakrémované vibramy.

Cesta dole bola rýchla, asi preto, že za chrbtom sa nám kopili hrozivo vyzerajúce mračná. Ale tak dole kopcom to vždy ide nejak rýchlejšie než hore.

O siedmej večer bola v dedinskom kostolíku sv. omša, a keď sme vyšli z kostola, obloha bola takmer úplne čistá a pred nami sa týčil Triglav v lúčoch zapadajúceho slnka. Náš cieľ nasledujúcich dní.

Večer prebehla bojová porada a šlo sa spať, aby sme ráno boli schopní čo najskôr vyraziť.

Na ďalší deň sa vstávalo o šiestej, ale aj tak sme sa asi nejak motali, lebo kým sme sa pobalili a zbalili sme stany a naložili sme všetko do áut, bolo po ôsmej. Autami sme dorazili k Aljaževmu domu vo výške asi 1000 m n. m., odkiaľ sa začínala naša cesta na Triglav. Hneď na začiatok sme sa prešli po lavíne, čo zostala v údolí, riadna masa snehu. Ešte sme ani nezačali stúpať a už sa od nás odpojil Maroš kvôli bolesti v nohe, že radšej predsa len nebude riskovať ten vrchol a poprechádza sa len po okolí.

Stúpanie to bolo slušné, stále len do kopca, kto by to bol od stúpania čakal. Zo začiatku sme šli lesom, potom začali aj trochu viac otvorené plochy a občas aj sneh, ktorý sme prebrodili, nechcelo sa nám stále zakladať a skladať mačky a šlo to aj bez nich. Bolo to vtipné, ešte som nešla po snehu v krátkych rukávoch. Ale teplo bolo dosť, s batohom a do kopca... A dokonca aj slnko nám svietilo, bolo výborné počasie.

Všetko šlo celkom fajn, až kým sme neprišli po prvú ferratu. Dorazila som medzi poslednými a videla som, ako všetci na seba navliekajú ferratové sety, nasadzujú prilby a vyťahujú cepíny. Vyzeralo to veľmi profesionálne :-)

Tak som sa teda tiež začala chystať. Vlado, Miško a Joži šli preskúmať terén, aby sme vedeli, ako veľmi sú ferraty pod snehom, alebo čo by nás tak mohlo ďalej čakať. Bol síce čas obeda, ale keďže sme stále čakali, že sa o chvíľu pohneme, jedlo nejak nebolo v pláne. Našťastie sme stáli na mieste s veľmi dobrým výhľadom na okolité hory, aj keď každý mal asi tak štvrť metra štvorcového životného priestoru.

Vlado sa vrátil z prieskumu prvý a bol za to, aby sme sa otočili a vrátili sa, odkiaľ sme prišli, keďže ďalej bol sneh a šmykľavé skaly, neznámy terén a nás čakalo ešte 600 výškových metrov s veľkými batohmi. Čakali sme na názor Miša s Jožim a medzitým sme s Miškom a Bakim viedli debaty o camere obscure a umení fotografovania. Postupne si všetci šli bez batohov vyskúšať ferraty, či to vlastne je, alebo nie je v našich silách prejsť.

Bez batohu sa mi to zdalo byť celkom v pohode, Jánošíkove diery mám predsa prelezené stokrát a už aj iné slovenské kopce s reťazami som absolvovala. Toto bolo podobné, len trochu zdĺhavé s tým ferratovým setom. Ale bezpečnosť na prvom mieste.

Nakoniec sa však po dlhej príprave, postávaní a skúmaní terénu aj tak žiadne ferraty nekonali, väčšina sa zhodla na tom, že je to predsa len trochu moc, a keďže už aj čas pokročil, zamávali sme imaginárnemu Triglavu vo výške a dali sme sa na ústup. Tentokrát sme použili aj mačky (keď už sme ich so sebou ťahali) a najdlhší snehový úsek sme zišli po nich. Mala som tie zubaté veci na nohe prvý raz a bolo to celkom zaujímavé, ale aspoň som sa nezosypala. Boli sme už celkom vyhladovaní, lebo obed sa kdesi v medzičase zabudol zrealizovať, a tak sme s Miškom a s Jožim ostali na prvom suchom fleku a pchali do seba dáke jedlo. Ostatní nám medzitým ušli a Joži potom nevládal s nami držať moje pomalé tempo, tak sme ostali dvaja poslední mohykáni a cestu dole sme si krátili vymýšľaním nových slov do starých nápevov :-)

Zostup bol pre mňa náročnejší ako výstup, každú chvíľu som čakala, kedy sa moje nohy podlomia a odmietnu klesať a klesať a klesať... Ešte že som mala ďalšie dve pomocné nohy v podobe turistických paličiek.

A tak sme sa okolo siedmej večer ocitli na mieste, z ktorého sme ráno celí nadšení a plní elánu vyrážali. Ale dobrá nálada nás neopustila, urobili sme si pár spoločných fotiek a keď sa nám opäť podarilo všetku batožinu napchať do áut, vrátili sme sa späť do kempu, ktorý sme ráno opustili.

V piatok ráno sme sa zobudili do úplne iného počasia, modré nebo zmizlo pod záľahou mračien, ktoré sa prevaľovali nebezpečne nízko. To by nám na tom Triglave moc asi do smiechu nebolo...

Opäť sme zbalili stany a všetko do áut a vyrazili sme na druhú stranu hrebeňa, do mestečka Bled. Trochu sme sa pomotali, ale nakoniec sme dorazili všetci na parkovisko, z ktorého sme absolvovali ďalšiu túru naľahko. Vôbec neviem, ako sa ten kopec volal, ale išlo sa naňho celkom slušnými serpentínami, najprv cez les, potom trochu po snehu, potom znova cez les a znova po snehu... medzitým som tam stretla spolužiaka zo strednej (svet je ozaj malý), a potom sme vyšli nad úroveň lesa a došli sme k obrovskej chate. Fakt by ma zaujímalo, kto chodí dovolenkovať na takýto kopec, alebo aký účel tá chata vlastne mala. Vlek som si nikde v okolí nevšimla, ale možno tam bol. V chate sme si posedeli pri čaji a palacinkách a rovnakou cestou sme sa vrátili aj naspäť, aj keď pôvodne sme mali ísť inak, ale milé tety na chate nám povedali, že tam je to ešte v tomto ročnom období mierne neschodné. Tam, kde sme ráno začínali, bola odbočka k vodopádu a k nemu sme si to na konci túry namierili aj my. Doobeda sa za jeho návštevu ešte platilo, teraz tam nebol nik, kto by mohol inkasovať, tak sme to mali grátis :-) Po vystúpaní asi 8563 schodov (fakt ich bolo veľa) sme dostali úžasnú odmenu, vodopád bol priam famózny! Obrovská masa bielomodrotyrkysovej vody valiaca sa zo skál... nádhera. A hukot. A drobné kvapôčky vody. Krásne zakončenie výletu.

Odobrali sme sa teda do ďalšieho kempu pri Bohinjskom jazere. Tento už nebol tak super vybavený, WC boli práve v rekonštrukcii, zamknuté, trávy tam tiež moc nebolo, tak sme mali trochu kamenistý podklad pod spacákmi. Ale spalo sa fajn. Až na to, že niekedy v noci nám začal bubnovať na stan dážď. Stále som si hovorila, že to prejde, ale keď už bolo svetlo a dážď neprestával, bolo jasné, že dnes zo stanu asi nevylezieme :-D

Potom sa však začalo postupné presúvanie do neďalekého altánku, najprv my a spacáky, potom aj mokré stany. Altánok bol našťastie dosť veľký, všetky veci 17-tich ľudí boli rozvláčené po lavičkách a stoloch, práve sa donášali mokré stany a ja som zvažovala, čo bude na raňajky, keď v tom dofrčalo auto s poznávacou značkou síce z Česka, ale naložené ľuďmi, čo nám nerozumeli (pravdepodobne vlastníkmi kempu) a dostali sme pár minút, aby sme si popratali naše veci a šli niekam inam, pretože oni tam idú upratovať a otvárať bar. Asi pre tie davy turistov, ktoré sa v tomto ideálnom počasí a ročnej dobe určite poženú okolo. Tak sme to zas všetko narýchlo nahádzali do kufra a ocitli sme sa opäť v Blede. Keďže už bol pomaly čas obeda, autá ostali zaparkované a my sme sa vydali hľadať nejaký podnik, kde nás nakŕmia. Uvažovala som, čo je asi tak národné slovinské jedlo, keď sme napokon zakotvili v pizzerii. Ale dala som si národnú slovinskú pizzu s názvom Triglav :-)

Po obede sme šli na prehliadku zámku, ale pred bránou sme sa otočili, pretože 8 eur za osobu sa nám zdalo priveľa, a tak sme si pozreli len kostolík pod hradom.

No a potom nastala debata, čo bude ďalej. Ideme predčasne domov? Do Ľubľany? Alebo k moru? Vyhrala verzia, že prespíme v Blede a ráno po omši sa odvezieme do Ľubľany na malú prehliadku a odtiaľ do Bratislavy. Ale predsa nebudeme spať v mokrých stanoch, keď je tu toľko hostelov. Kým sme však našli taký, ktorý bol ochotný prijať 17 ľudí a zároveň by nebol moc drahý, ubehlo dosť veľa času, ktorý sme si krátili hraním a spievaním na parkovisku. Pár ľudí po nás pokukovalo, ale asi to nebolo až také falošné, lebo nás nikto nevyhodil :-)

Napokon sme sa ubytovali, trochu sme sa skultúrnili a vyrazili sme na prieskum Bledu. O siedmej večer mal byť v kostole koncert, dovtedy sme sa potúlali popri Bledskom jazere a v parku. Na koncerte vystupovali 4 zbory, jeden z Talianska, jeden z Rakúska a dva slovinské (ak si dobre pamätám). Takže sa nám podaril aj umelecký zážitok.

Po koncerte sme si v hosteli na chodbičke na varičoch uvarili večeru a ešte sme na chvíľu vybehli do nočných ulíc. Ja som však bola dosť uťahaná, takže to bola len krátka prechádzka a spokojne som zaľahla. Neviem ani, kedy prišli ostatné dievčatá do izby :-)

V nedeľu ráno sme šli na omšu a po nej nasledovali raňajky a balenie batohov do kufra, už posledné. Prekvapivo už o desiatej sme boli na ceste do Ľubľany. Po ceste sa úplne vyjasnilo a za nami sa odhalili Alpy v plnej kráse. Až som skoro plakala, že my ideme opačným smerom. Nuž čo, veď hádam sa ešte niekedy vrátime.

V Ľubľane sme si pobehali centrum mesta, vyštverali sme sa na kopec k zmodernizovanému hradu a potom sme si dali rozchod po meste. Na námestí hral saxofonista a niektorí sa s ním rozprávali, takže nakoniec asi viac hovoril ako hral :-D

Okolo tretej nám už neostávalo nič iné, len sa so Slovinskom rozlúčiť, nasadnúť do áut a pustiť sa po cestách a cestičkách smer Rakúsko. Slovinský vidiek je tiež krásny. Cesta späť nám ubehla celkom rýchlo, hrali sme kontakt a sledovali žlté autá, na jednej benzínke sa ma Vlado pokúšal naučiť základy šoférovania, ale nakoniec z toho nič nebolo. Akurát som z tých páčiek a pedálov mala dobrý chaos. A keď sa auto pohlo, radšej som všetko rýchlo pustila, čo sa neukázalo ako najlepší nápad :-D Ale všetci prežili a okolo desiatej večer sme dorazili do upršanej studenej Bratislavy.

Ďakujem turistom za ďalšiu skvelú akciu a kopu zážitkov!