Ukrajinský tramp

Kategória:

Kronika

Týždeň s vyše dvadsaťkilovým batohom, strávený v ukrajinských horách. Skvelý nápad! Potom, ako som si vypočula rôzne historky o turistoch, ktorých prepadli, ošklbali o posledné drobné aj o doklady, s nadšením som sa zbalila.

Po krušných návštevách civilizovaných destinácií som sa do divočiny poriadne tešila. Už ma nebavilo platiť za verejné toalety na každom rohu. Už ma nebavilo fotiť cez masy turistov. Omrzeli ma aj drahé reštaurácie a slušácke stolovanie.

Prienik do Zakarpatska

Na autobus, ktorý nás mal previezť cez hranicu, sme nastúpili v Košiciach. V Užhorode bolo tak neopísateľne teplo, ako len na rozpálenom asfalte môže byť. Náš Eurobus sa medzi rozheganými maršrutkami vynímal. Šofér jednej z nich sa už triasol, ako nás, dvadsiatich dvoch spotených Slovákov s dvadsiatimi dvomi plne naloženými obrovskými batohmi, vezme do Rachova. To sme ešte nevedeli, že sa do preplneného vŕzgajúceho dopravného prostriedku zmestia aj ďalší cestujúci, ktorí priebežne nastupovali a vystupovali počas cesty. Predsa len, pôvodom išlo o bežný diaľkový spoj.

Cesta bola dlhá, predlhá, plná päťminútových páuz, ktoré sa so železnou pravidelnosťou natiahli. Rozbité vozovky a podmienky v „autobuse“ ma neustále napomínali, aby som nadovšetko milovala situáciu v krajine, z ktorej pochádzam. Diaľnica, podobná s privretím očí aspoň našim cestám prvej triedy, sa rýchlo skončila. Nasledoval jeden tankodrom za druhým, na asfaltke so šírkou jedného pruhu sa obchádzala naša maršrutka s inou, s osobnými autami, nákladiakmi a zároveň aj s konskými záprahmi a stádami kráv, nechýbali ani chodci v podobe mamičiek s kočiarmi či cyklisti na nesmrteľných strojoch: „Ak chceš vedieť, čo je drina, kúp bicykel Urajina!“

Vo Veľkom Bickive sa šofér sám so sebou uzniesol, že už nemáme „kontrakt“, aby nás vzal ďalej. Vraj sme sa tak dohodli, dokonca to stálo aj na cestovnom lístku. Čakal nás ešte kus cesty, rozhodne sme nechceli ostať visieť. Po chvíľke ponižujúceho presviedčania sme šoféra ukecali na päťsto hrivien a o hodinu sme vystúpili v Rachove.

Ale ani Rachov nebola konečná. Oddýchli sme si, posilnili sa na svätej omši a zohnali trošku odvážnejší odvoz, ktorý by nás dostal cez kľukaté horské priesmyky čo najhlbšie do hôr. Večer sme sa dostali až do jednej z dediniek na okraji sveta. Luhy. Okrem príjemnej atmosféry – hustnúcej hmly, mokrej rozrytej cesty, čudného dusna a blížiacej sa noci, nás privítali aj vojaci. Doteraz vidím, akú mal jeden z nich zamazanú topánku. Úplne celú, že vyzerala celkom ináč než ľavá. Ale to je vedľajšie...
Nenásilnou formou sme sa dozvedeli, že nemôžeme ísť ďalej, pretože nemáme povolenie. Museli sme prespať na neďalekej lúke a na druhý deň ísť vybavovať. Pointou, ako ináč, bolo, aby sme zaplatili za pomyselný papier a ešte aj za „kemp“, ktorý nám poskytli. Hneď ráno sme sa totiž dozvedeli, že fyzický papier... vlastne... ani nepotrebujeme. Milé.

Prvý turistický deň

Bolo horúco už od rána. Mimochodom, rána sú plné paradoxov. Najprv ma treba zobudiť, čo zaberie dosť času i námahy. Potom už začnem mať výčitku, že budem meškať, zdržovať, alebo že budem minimálne medzi poslednými. Keď sa vymocem, najeme sa, pobalíme, predsa ešte čakáme na všetkých, čo boli azda aj o hodinu skôr hore ako ja. Čo robíme zle?

Nabrali sme si odstátu vodu zo studienky, kde žil mlok a iné zvieratká. Mlok však v bársakej vode nežije, čo bolo dobrým znamením.

Ľavá, pravá, ľavá, pravá... Moje nežné nôžky neniesli päťdesiatdva kilogramov, na čo sú zvyknuté, ale dokopy sedemdesiatsedem. Im to neprekážalo, horšie na tom boli pliecka. No nič, mamka vravieva, že ja si zvyknem aj na šibenicu. Ale to počasie! Na to si nezvyknem nikdy. Topila som sa ako kocka ľadu.

Na križovatke ciest-neciest sme si vybrali tú najprudšiu. Šlo o stupák, pri zdolávaní ktorého sme si mohli pri každom kroku obliznúť špičku topánky. Aspoň tam rástli maliny.

Zrazu cesta zmizla. Pred nami bolo strmé rúbanisko, nuž a či a akým spôsobom sa dostaneme na druhú stranu, ostávalo otázne.
Balansovali sme medzi práchnivejúcimi kmeňmi, hrubými konármi cez vysokú burinu, žihľavu a pichľavé maliniská. Pritom sme naďalej zdolávali rapídne prevýšenie a sústredene sme vyrovnávali ťažisko.

Spotení, doškriabaní a popŕhlení sme sa konečne dotackali k niečomu, čo sa opäť dalo nazvať cestou. Ale aj tu bolo plno padnutých stromov a buriny.
Rúbanisko po chvíli vystriedala rozrytá lesná diaľnica, po ktorej zvážajú pripravené kmene. Konečne výhľad. Ale aký! Okolité vrchy pritiahli búrku a hlučne sa s ňou vítali, občas sa zablyslo. Kým ešte na nás svietilo slnko, naobedovali sme sa, aby sme potom do nitky premokli. Krúpy padali v troch várkach.

Bolo to vcelku zábavné, naše pršiplášte boli rozhodne najhoršie zo všetkých. Predovšetkým preto, lebo sme sa ich rozhodli používať trošku ináč, ako sa používať mali. To viete, zmena je život, a potom, ktovie, či by sme takto neprišli na niečo prevratné.

Dusno, sparno, zamračené slnečno, mokrý les, vysušené ústa, spotené telá, štverajúce sa stále kamsi vyššie. To bolo zhruba všetko, čo som dokázala vnímať, až kým sme neprišli na miesto, kde sme sa rozhodli utáboriť.

Pri rozkladaní a zabývaní stanu som mala skvelý zážitok! Potrebovala som si dať do vrecka nohavíc popruhy tak, aby som ich hneď ráno bez problémov našla a vytiahla. Už zo zvyku som najprv vložila do vrecka ruku, aby som sa presvedčila, že je prázdne. No niečo som nahmatala. Akýsi uzlík. Bola som naň zvedavá, nepamätala som si, čo by to mohlo byť. Tak som ho vytiahla. Opatrne. Ako som otvárala dlaň, samo od seba sa otváralo aj čudo a vykľul sa z neho pavúk! Na naše zemepisné pomery jeden z tých väčších, natiahol si nôžky a rozbehol sa po mne akoby nič. Bol taký roztomilý! A tak som sa ho pokúsila odfotiť.

Táborili sme pod vrchom Pop Ivan. Sadli sme si do trávy pri ceste. Usmiala som sa: Úžasná spoločnosť, rozprávkový západ slnka a čučoriedky. Vtedy som bola unavená a veľmi šťastná.

Pop Ivan

Rána bývajú kruté! A toto bolo obzvlášť hrozné – nemohla som nájsť svoje multifunkčné kliešte! Bola som si istá, že som ich dávala do stanu, ale nikde neboli. Deň sa začínal príšerne, nehovoriac o tom, že som si akosi nakrivo zbalila batoh a cestou na Pop Ivan som šla zarvať.

Samozrejme, nič som na sebe nedala poznať. Kráčali sme, stúpali a bolo nám opäť zúfalo teplo. To sme ešte nevedeli, že na vrchole zasa zmokneme. Búrka.

Prvý raz v živote som balansovala na skalách s takým ťažkým batohom. A ešte k tomu nakrivo zbaleným! Točil sa mi celý svet a potili sa mi dlane.

Zrúcanina poľského observatória bola jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa chcela ukrajinskej trampovačky zúčastniť. Tak som si to tam užila, porobila som niekoľko fetišistických UE záberov a išla som si konečne prebaliť ten batoh... Ale tu musím spomenúť dôležitú vec – našla som svoje multifunkčné kombinačky! A to v kapsičke od foťáka! Ktorý hlupák mi ich tam večer dal...

Nebo bolo temné, buď sme my boli mnohem výš, než bežne, alebo to nebe bylo mnohem níž, každopádne, prišla avizovaná búrka. Tak sme pobudli v zrúcanine bez stropov, akože sa skrývame pred lejakom. Prievan ako v mojej peňaženke, keby som bola ako moja mamina, roztrhne mi hlavu.
Keď dopršalo, bolo odporne vlhko, mokro, dusno, čudne, ale hlavne – výhľad ešte viac o ničom ako pred tým. Aj tak sa mi tam veľmi páčilo!

Pokračovali sme po hrebeni. Hore-dolu, hore-dolu... Tam sme šli, tam sme čakali na strednú či zadnú časť výpravy. Tam sme si dali aspoň keks či hroznový cukor (zbožňujem ho ako každý iný cukrík) a zavše nám prišla zima alebo sme zasa zmokli.
Naše punkovo ladené pršiplášte opisovať už zasa nejako extra nebudem.

Ten deň bol nekonečný! Vraždiace teplo sa zmenilo na chladnú vlhkú hmlu, po vlasoch i obočí mi stekali cícerky vody. Nebolo nič vidieť doprava ani doľava (napriek tomu som sa obzerala, spadla som a privalil ma batoh) len sme šli a šli a ja som sa išla zblázniť! Asi to bolo aj zimou, ktovie, takto som ju nepociťovala, ale svaly som mala asi stuhnuté, a tak ma nesmierne boleli pliecka.

Aha, ešte som nespomenula, že mám doničené kolená. Takže mám doničené kolená, ktoré pukajú a vŕzgajú vždy, keď schádzam po schodoch, a ktorými som neistá už vtedy, keď schádzam z chodníka na cestu. Ale nič, ja sa aj tak vyberiem vždy znova a znova na túru, naložím sa a čakám, kedy to zasa „rupne“.
Tým som chcela povedať, že keď sme schádzali do táboriska, každým druhým krokom sa mi podlomilo pravé koleno a ja som od bolesti zatínala rúčky v päsť. Nie veľmi som si vedela predstaviť, ako budem pokračovať.

Samozrejme, že sa rozpršalo aj vtedy, keď sme došli k plesu, na krásne miesto pre stany. Vraj sme stanovali pod Hoverlou. No to vám poviem! Hoverla bola ešte fest ďaleko, ale to som sa mala dozvedieť až na druhý deň. A hádam to bolo aj lepšie...

Urobili sme si romantickú večeru (pri ktorej som zistila, že mám puknutý ešus) a išli sme si vykĺbiť rúčky od odháňania mušiek.

Hoverla

Hoverla bola ešte ďaleko. Veľmi ďaleko, ako som si ráno každým krokom uvedomovala jasnejšie a jasnejšie. Ono, keby som bola vedela, že to nie je prvý ani druhý kopec, na ktorý sme sa vyškriabali, nedbala by som. Lenže liezť na hromadu skál s myšlienkou, že vyjdem hore a pri značke Hoverla si dám keksík a so skutočnosťou, že to Haverla ešte nebola, keksík sa nekonal a bez vydýchnutia sme sa hnali ďalej, tak to bolo pre mňa číre zlo!

Cez hmlu a hromadné fučanie sme sa konečne vyškriabali na ten správny vrch. Pobudli sme tam pomerne krátko, ale ten keksík som našťastie stihla. Dali sme gruppenfoto a ta het dolu.
Spočiatku som si myslela, že to bude fatálny vzostup, lebo v ten deň som bola príšerne lenivá, ukázalo sa však, že to bol fatálny zostup. Baki si pokazil členok a moje koleno ma začínalo už nadobro ignorovať. Nebolo to také strašné, ale morálka mužstva v mojom vnútri výrazne poklesla, len čo zistila, že môže zvoľniť.
Skrátka, keby nikomu nič nebolo, zaťala by som zuby a predstierala, že je všetko okej (kým by sa to nepokazilo nadobro). Lenže akonáhle som nie celkom funkčná nebola sama, pocítila som neodolateľnú túžbu využiť možnosť a zjednodušiť si túru, nehnať to do extrémov.
Odvtedy to bola už len taká prechádzka. Šmoťkali sme sa, fotili, rozprávali sme sa, hrali sa na dôchodcov-cestovateľov. Pohodlných pohoďákov.

Zostup do civilizácie

Len jedna vec mi pripomenula, že som mladá, svieža a milujem šialenú jazdu – Zil 131 s ochotným šoférom bez vodičáku, ktorý nás nahádzal do vlečky a hnal lesnou cestou. Úžasný stroj, ktorý  je, žiaľ, dnes už väčšine chlapcov cudzí, keďže pred rokmi zrušili povinnú vojenčinu, nemal najmenší problém vytiahnuť nás do kopca, ubrzdiť z kopca alebo prebrodiť potôčik. Problém mala len hŕstka z cestovateľov vo vlečke, ale aj tých po pristátí zaliali vlny endrofínov a žiarili šťastím.

Boli sme v Kvasoch. Ocitli sme sa v obchode. Vec už dlho nevídaná – pivo! A banán! A pomaranč... S nadšením sme minuli nejaké peniaze za tieto poklady. Večer bol krásny a mesačná noc ešte krajšia.

Na ďalší deň sme sa mali pobrať smer Svidovec. Baki s pokazeným členkom plánoval „mestský variant“ a pohrávala som sa s myšlienkou, že sa pridáme. Ale čo by som potom povedala svojim deťom?
Nie, nie, musím sa vzchopiť a pokračovať po horách. Pripravovala som sa na to psychicky, no každý krok bolel priveľmi na to, aby mohla byť príprava úspešná. No nič, zatvárala som oči a zatínala zuby.
Lenže potom to ruplo a konečne som si priznala, že ďalšiu turistiku nedám. Nebola som naraz schopná poriadne kráčať, nie ešte zliezať kopce. Dva dni. Tak som sa radšej oddala kríplpokračovaniu. V Kvasoch sme nasadli na maršrutku a odviezli sa do Ráchova. Považovala som sa za najväčšieho lúzera Zakarpatska.

Len v hrubých črtách si spomínam na to, ako som sa cez Užhorod a Košice prekrívala domov, kde som nasadla na bike a tešila sa z pohybu, ktorý už nebolel.