TROJHLAVÁ
Kategória: Kronika
Boh nežiada od teba úspech,
máš vyhraté, ak sa oň pokúsiš.
Hľaď na svet z alpských striech,
s pokorou.
Nič iné riešiť nemusíš.
V rannom opare uzrieť Triglav
sníva začiatkom mája,
sedemnásť turistov splynutých v dav,
a medzi nimi aj ja.
S malou dušou opúšťame rodnú hrudu,
v navigácii svieti kemp Dovje,
v späťáku miznú veže bratislavského hradu.
Splníme naše sny? Ktovie!
Náhla zápcha na diaľnici
zblíži tri autoposádky,
dievčatá hneď vybaľujú
proviant slaný aj sladký.
Mojstrana už v tajne noci
spí a nevšíma si nás,
rozkladáme stany - žiadne kecy,
zaľahneme prvý raz.
Na zahriatie pred Triglavom
naskáčeme do auta,
Dovsku Babu zdoláme cvalom
a banda je vysmiata.
Nad hlavami šedé tiene
vkrádajú sa mlčky do duše,
Triglav tam kdesi v oblakoch drieme,
obletujú ho ako priadka moruše.
Hľadiac na majestátnu nebeskú bránu
pri zostupe z rajskej predizby,
Pán dvíha ochrannú ruku zo svojho trónu,
s láskou nás – svoje odvážne deti – vždy istí.
Dovje.
Sme späť.
Bije
Tri... päť...
Sedem.
Kostolný zvon.
Triglav spí
Pod bielym mušelínom.
V jeho tieni tri doliny,
Krma, Kot a Vrata.
Tri verné družičky.
Ktorá nám zajtra otvorí vráta?
Za nami dlhá noc,
Bez hviezd a snov,
A prikrátke ráno,
Britký šuchot a zhon.
V ešuse už čosi buble,
Som z toho jemne perplex,
Baki mixne desať vajec,
S Jožim tlačia hemendex.
Niet viac času na táranie,
Batohy zas praskajú vo švíkoch,
Od Triglavu jemný bríz vanie,
Keď prídeme na parkovisko.
Z modlitby sme si ušili ochranný plášť,
v dôvere vložili svoju dlaň do Božích rúk,
Ak nám predsa len zošle na hlavu dážď,
Bude to sprcha milostí a žiadnych múk.
Nádych – výdych,
Batoh sedí na chrbte,
Prvýkrát stratím dych
Pri Aljažovej chate.
Povieš si, nič zvláštne,
Dom ako dáky slovenský zrub,
No srdce ti zvýskne,
Keď sa nad ním z oblaku vycerí trojhlavý zub.
Prechádzajúc veľkým lavínišťom
Sústredím sa na každý krok,
Krv je správne riedená adrenalínom,
Účinok lepší než výťažok z drog.
Listnatý les, drevené schody, kolmý zráz,
snehové pole, železné koly, po chrbte mráz
a tiež pot sa valí cícerkom,
Vpíjaný ťažejúcim batohom.
Výškomer utešene počíta metre,
priam závratne,
Časť síl sa stratila vo vetre,
Nenávratne.
Na svah sa zahľadím uprene,
Sneh sa tlačí do topánky,
čo teší viac ako voda v kolene
či podstromové prehánky.
Miško snáď už kdesi zakladá druhý výškový tábor,
Jožiho zatiaľ poháňa vidina kešky prudko nahor,
Niektoré hlavy kláti bezhlavý boj,
Máš jeden život, váž si ho, kým je tvoj.
Každý z nás raz prejde týmto zápasom,
Volí z dostupných možností,
V tom tkvie naša sloboda
a prameň našich bolestí.
Želiezka na nohy,
Papeky do ruky.
Priatelia, zostupujem!
Neopísateľné muky.
Skrývať sklamanie je márne,
Triglav nás tvrdo poučil,
Zdolať ho znamená
Načrieť na dno svojich síl.
Sme späť,
Dovský kemp!
Nečakane.
Spíme v stane.
Z Dovje ohnivou čiarou
Cestičkami pod Trojhlavou
Unikáme pred spŕškou
Do doliny pod Komnou.
Najprv krátka modlitbička,
potom Julkina rozcvička,
zvodný pohľad do mapy,
dnešný cieľ je vybratý.
Ak chceš vidieť travertíny,
Vyber sa cez serpentíny.
Výhľad z Domu na Komni,
Tvoje srdce rozohní.
Trblietky na jazere Bohinj,
Pripomínajú slzy bohýň,
Ktoré plačú od úžasu,
Keď hľadia na toľkú krásu.
Po tom, čo sú oči sýte,
Brucho pýta svieže pité,
V chate ktosi nožom cinká,
Hen pred Tupcom palacinka.
Z dlhej chvíle aj májový dážď ustal,
Dolu kopcom sa valia turisti z UPeCe,
Obchádzkou schodami z vlhkých skál,
Vladom nasmerovaní k vodám Savice.
Stmieva sa,
Treba nám stavať stanové spálne.
Heuréka, máme kemp!
pátranie po majiteľovi je márne.
Než sa spustí slušný lejak,
Pripravíme dezert i večeru,
Do rána to vykryjeme nejak,
Kropí neustále.
Mať tak udicu, hádam i zaberú.
Všade voda, piesok a pach,
v stanoch rastú mláčky,
Mirka schmatne páperák
a rázne vyjde z tejto s..čky (slučky). (;
S kľudom Angličana a pokojom zvlášť,
ostávam ležať horeznačky,
Kontemplujem klopkajúci dážď.
Rozmýšľam, či ostatní vstanú.
Lapám zips.
Dokelu!
Veď okolo niet iného stanu!
Bohinj necháme topiť sa v slzách,
Autá nás vezú k inému jazeru,
Tam sa nohy močia v tichých vodách
A krémeše jedia na večeru.
S ubytovaním to vidím blede,
žiadne čudo, veď sme v Blede.
Ujme sa nás Back-pack hostel,
už nijaký stan - len teplá posteľ.
V rohu skrývam puding, šľahačku a piškótu -
sladký prísľub sobotného večera,
Miro volá: “Zachránim ťa, len zadaj kótu!”
Zvyšok party sa na koncert poberá.
Za kultúrou príde wellness,
Julku s Ďurkom voda láka,
bazén čistia hádam dodnes,
nestačila vám len mláka?
Pravda alebo odvaha?
Hrou si krátime večernú prechádzku okolo Bledu,
Alenka sa bežať zdráha,
Lukáš pýta od dôstojného pána cigaretu.
V odvahe nás tromfla Mirka
s labuťou si smelo podala ruku,
stačilo sa dotknúť pierka,
a my sme šli k zemi od popuku.
Plnými dúškami dýchame vône májovej noci,
kým sa v jazere topí dažďová kvapka,
Baki radí, ako mať fotografiu v moci,
keď umelé svetlo na objekt kvapká.
Dobrú noc, žiarivý Bled,
ráno ťa poslednýkrát pozdravím,
viac sa neobzriem späť,
v jazere utopím zvyšky pocitu vín.
Dažďové mraky odvialo preč,
nad Bledom svitol nedeľný deň,
výlet končí - strácam reč,
tvárou mi preletel smutný tieň.
Rozdúcham tlejúci uhlík nádeje,
Keď v Ľubľane prídeme na hrad,
Magické stopnutie času sa nedeje,
Ďalšie udalosti naberú rýchly spád.
Do žalúdka dáme fast food,
Majko s Jožim chodia barefoot,
Poslednýkrát cvakne spúšť.
Ej, krásny kraj, domov nás pusť!
Sneh mizne, voda vysychá,
Aj tričko znova vonia,
lačné telo pomalšie dýcha,
v Dóme na obed zvonia.
Nohy opäť berú schody po dvoch,
na ruke mizne posledná modrina,
z brucha odletel motýľ-mudroch,
pracovný kolotoč nechtiac začína.
Zatváram oči,
sediac pri počítači,
pod nohami cítim mokrý sneh.
Beda ti, Triglav!
Ukradol si mi detský smiech.
Veď ja si poň raz prídem,
sľúb, že ma počkáš,
Cestu zložím z tých istých súradníc,
Len tak mi vrátiš úsmev do jamôk líc.