Potulky zimnou magistrálou

Kategória:

Kronika

Na akcie UPeCe chodím pomerne často, ale na tejto sa zišlo akosi veľa pre mňa nových ľudí a čo bolo veľmi sympatické, po našom príchode na Donovaly nás navzájom zoznamoval miestny farár. Nie že by ich predtým poznal, všetkých videl dnes prvýkrát, ale predsa len o nejakú tú hodinku dlhšie.

Večer strávime s ním v príjemnej debate v obývačke pri svetle a teple kozuba. Farár nám odpovedá na otázky, rozpráva o pastorácii vo farnosti, kde, ako sa dozvedáme, žije iba 33 ľudí. „Priemerný vek je tu 70 rokov,“ žartuje. Donovaly sú známe lyžiarske a turistické stredisko, do kostola tam chodí dosť ľudí, ale je to taká pastorácia na diaľku a krátkodobá. Trvalý pobyt tu má síce ešte ďalších asi 100 ľudí, ale nebývajú tu, väčšinou sú z Bratislavy. Na naše nechápavé pohľady nám vysvetľuje, že sú tu prihlásení preto, aby si mohli zvoliť svojho starostu a schvaľovať svoje plány. Ako príklad uvádza 6-poschodové paneláky s apartmánmi, ktoré tu nedávno vyrástli (jeden apartmán v prepočte za 6 miliónov slovenských korún). Radšej opúšťame tému sebeckého využívania prírody a ťaženia z nej a nedá mi nespýtať sa na jeho vzťah k horám. „Jój, hory mám veľmi rád,“ priznáva. Turistiku aj skialpinizmus. Vždy túžil byť „tatranským farárom“. No v čase, keď dokončoval štúdiá v Ríme, Tatrami sa prehnala ničivá víchrica, ktorá narobila obrovské škody a zanechala po sebe spúšť. Vtedy si v duchu povedal: „Tak už mi zostávajú iba Donovaly.“ Verte-neverte, krátko na to dostal povolávací dekrét, že po návrate z Ríma má prevziať farnosť v Donovaloch.

A rozpráva nám aj ďalšie príhody o tom, ako sa Boh stará. Spomeniem aspoň neznámeho kamionistu, ktorý jedného dňa zazvonil na fare a spýtal sa, či by mu mohol zhodiť za kamión dreva. Že či! S veľkou vďakou ten dar prijal. Veď nie je to tak dávno, čo si lámal hlavu nad tým, ako „uživí“ svoju farnosť, vykúri kostol v tejto horskej dedinke, kde zimy bývajú mimoriadne kruté. A tu mu príde ako blesk z jasného neba takáto ponuka. Sú to také malé-veľké zázraky.
Náš rozhovor preruší až príchod poslednej skupiny, ktorá dorazila okolo 23-tej. Konečne nejaké známe tváre! Už sme kompletní. Je najvyšší čas pohľadať si miesto na spanie a dopriať sebe aj ostatným zaslúžený odpočinok.

Sobotné ráno je upršané. Po snehu, ktorý pred pár dňami napadol, nezostalo zhola nič. Nikam sa neponáhľame, čas odchodu posúvame o hodinu neskôr, ako sme plánovali, dúfajúc, že sa počasie trochu zlepší. Pred odchodom sa lúčime s farárom, odovzdávame mu peniaze za ubytovanie, z ktorých polovicu ani nechce prijať a ospravedlňuje sa, že sme sa museli tlačiť a niektorí spať na zemi, lebo na poslednú chvíľu ho zo seminára požiadali, či by nemohol na víkend zobrať k sebe bohoslovcov. My sme však boli vďační za strechu nad hlavou a srdečné prijatie. Ešte nás uisťuje, že kedykoľvek budeme potrebovať prenocovať, či už s rodinou alebo priateľmi, nech len prídeme, rád nás prichýli. Možno si viacerí z nás v duchu povedali: „Kiežby bolo viac takýchto ochotných a dobrosrdečných kňazov!“

Vyrážame zo Starých Hôr. Ako stúpame, prestáva pršať a les zaplavuje hmla. Mali to byť potulky zimnou magistrálou, ale s pribúdajúcimi výškovými metrami je nám stále teplejšie. Na Majerovej skale si dávame obed a pohľad na Krížnu hovorí za všetko – po snehu ani stopy, zimná turistika to teda nebude. A tak sme poniektorí dúfali, že aspoň tu hore sa udrží. Postupujeme ďalej po rozmočenej zemi so suchou trávou a na najvyššom vrchu Veľkej Fatry predsa len nachádzame zvyšky snehu a malého snehuliaka, s ktorým sa niektorí aj odfotografujeme. Slniečko príjemne hreje, počasie pripomína skôr neskoroletnú alebo jesennú turistiku. Niektorí zostávajú na západ slnka na Ostredku, zvyšok sa pohýna ďalej, aby čím skôr dorazil na salaš a obsadil miesto pre nemalú 14-člennú skupinku turistov. Napočudovanie prichádzame k salašu Mandolína prví. Krátko po nás tam dorazia aj jeho správcovia 4-nity, no našťastie neplánujú zostať a po chvíli idú ďalej. Už sme si mysleli, že tu budeme sami, ale o svoje miesta sa predsa len budeme musieť podeliť s dvoma típkami. Neviem prečo, ale vzťah tejto dvojice mi trochu pripomínal hlavné postavy z mayovky Vianoce, Carpia a Karla, nebyť tých vulgarizmov, ktorými sa neustále častovali. „Carpio“ sa zložil na lavičke v kuchyni a „Karl“ si našiel miesto na prični nad dverami, kde prečkal noc prikrytý iba celtou. Asi svojho spoločníka dobre poznal a vedel, že v jeho prítomnosti bude „o teplo domova“ postarané. „Carpio“ totiž celú noc poslušne vstával a plnil brucho stále nenajedených kachieľ. To keby som bola bývala vedela, tak svoj zimný spacák nechám odpočívať doma a radšej prevetrám ten trojsezónny. Ale tak horšie by to bolo naopak.
Zvyšok večera strávime rôzne, poniektorí hrami, iní oddychovaním, ale asi nikto z nás sa nevyhne „Karlovým“ zvedavým otázkam typu kto sme, čo sme zač a ako to v tej Bratislave môžeme vydržať... až kým nezhasne posledná čelovka a neponoríme sa do ríše snov. 

Nedeľa ráno. Po slnku ani stopy. Nič nenasvedčuje tomu, že by tak skoro vyšlo. Dnes nás teda bude sprevádzať iba hmla a vietor. A to určí aj podobu dnešného dňa. Svižné tempo, žiadne dlhé zastávky, žiadne výhľady, fotenie... ani sa nenazdáme a sme na križovatke pod Čiernym kameňom. Náš pôvodný plán pokračovať ďalej na Rakytov akosi spontánne meníme, skracujeme trasu a rozhodneme sa zísť do Liptovských Revúc už odtiaľto.

Do odchodu autobusu máme ešte nejakú tú hodinku čas. A keďže najbližšiu krčmu nachádzame ešte zatvorenú, zložíme sa aspoň na jej terase. Vybalíme posledné zásoby a nasledujúce minúty sa nesú v znamení varenia nedeľného obeda v podobe na horách neodmysliteľných vifoniek. Ich nezameniteľná vôňa zrejme prilákala miestneho fajnšmekra, lebo zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, čierny havo pri nás stál. Spočiatku veľmi opatrný, ale s pribúdajúcimi kolieskami salámy, končiacimi v jeho žalúdku, sa priamoúmerne skracovala aj naša vzdialenosť, až sa napokon ocitol na terase medzi nami. A nám bolo nad slnko jasnejšie, že sa ho tak skoro nezbavíme. Aspoň tak sme si mysleli. Snaha odohnať ho „klasickým spôsobom“ vyšla nazmar. Vždy sa vrátil. Z inej strany, ale vrátil. „Keď už teda takto vstúpil do našich radov, tak si ho aspoň odfotím,“ povedala som si. No v momente, keď som vytiahla foťák a otvorila objektív, vytrielil ani čo by mu za pätami horelo. Neviem, čo mu to pripomenulo, ale išli sme sa popučiť od smiechu.
A tak sme sa mohli v kľude najesť, pobaliť si veci a odviezť sa späť na Staré Hory k našim tátošom a následne do Bratislavy za našimi povinnosťami.