2018
Spomienky na Rakytov 2011
Kategória: Kronika
Bol to zážitok najmä v tom, že sme boli vo vysokých polohách ešte v čase západu slnka, čo bolo nádherné. Väčšinou človek k večeru po túre je už v doline – ale tým, že sme spali v horskej chate, sme si mohli krásne farby zapadajúceho slnka vychutnať spolu s výhľadmi na štíty a s tým pocitom, že "ešte som nad tým všetkým".
Aj chata Smrekovica – ak si názov správne pamätám, bola príjemná – pekná a vykúrená a najlepší bol príchod na chatu po celom dni šliapania – do toho tepla a útulnosti. A tam večer som si prvýkrát zahrala moju dnes najobľúbenejšiu spoločenskú hru – Dixit :)
Na Orave dobre, na Orave zdravo
Kategória: Kronika
V spomienkach sa vraciam na svoj prvý a nezabudnuteľný čas strávený s Tupcami. Je to už viac ako dva roky dozadu, kedy som sa rozhodol, že spolu s nimi chcem zdolať zimné vrcholy Babej hory a Pilska. Podelím sa s vami o zážitky, ktoré mám stále živo v pamäti.
Vyrazili sme z Oravskej Polhory zrána v zložení Tibor, Michal, Lenka, Lukáš a Anton. Úvodné tempo bolo ako z rýchlika a ja som mal problémy udržať krok. Asi po polhodine neustáleho dobiehania som sa konečne dočkal prestávky. Ako tak spätne uvažujem, tak takáto raketová chôdza bolo spôsobená asi zimou a nedočkavosťou.
Silvester na horách
Kategória: Kronika
Písal sa rok 2010. Ale to už len chvíľku. Mala prísť veľká zmena, niečo ako Nový začiatok. Priestor priam žiadajúci si, aby sa človek nad sebou zamyslel, prehodnotil svoj život a pokúsil sa vykročiť späť na pravú cestu. Trúfam si napísať, že každý z nás si týmito pokusmi prešiel. Pokus o reset, zabuchnutie svojho starého ja niekde na povale a nadšenie plniť nové predsavzatia. Niekedy nám to vyšlo, niekedy čiastočne, ale žiaľ si musíme priznať, že najčastejšie sme sa po pár dňoch rozutekali na povalu. Sme ľudia a bude sa nám to stávať často. Dôležité je napredovať po malých krokoch a neprestať i keď sa nám zdá, že okolo nás je len tma.
Potulky zimnou magistrálou
Kategória: Kronika
Na akcie UPeCe chodím pomerne často, ale na tejto sa zišlo akosi veľa pre mňa nových ľudí a čo bolo veľmi sympatické, po našom príchode na Donovaly nás navzájom zoznamoval miestny farár. Nie že by ich predtým poznal, všetkých videl dnes prvýkrát, ale predsa len o nejakú tú hodinku dlhšie. 
Večer strávime s ním v príjemnej debate v obývačke pri svetle a teple kozuba. Farár nám odpovedá na otázky, rozpráva o pastorácii vo farnosti, kde, ako sa dozvedáme, žije iba 33 ľudí. „Priemerný vek je tu 70 rokov,“ žartuje. Donovaly sú známe lyžiarske a turistické stredisko, do kostola tam chodí dosť ľudí, ale je to taká pastorácia na diaľku a krátkodobá. Trvalý pobyt tu má síce ešte ďalších asi 100 ľudí, ale nebývajú tu, väčšinou sú z Bratislavy. Na naše nechápavé pohľady nám vysvetľuje, že sú tu prihlásení preto, aby si mohli zvoliť svojho starostu a schvaľovať svoje plány. Ako príklad uvádza 6-poschodové paneláky s apartmánmi, ktoré tu nedávno vyrástli (jeden apartmán v prepočte za 6 miliónov slovenských korún). Radšej opúšťame tému sebeckého využívania prírody a ťaženia z nej a nedá mi nespýtať sa na jeho vzťah k horám. „Jój, hory mám veľmi rád,“ priznáva. Turistiku aj skialpinizmus. Vždy túžil byť „tatranským farárom“. No v čase, keď dokončoval štúdiá v Ríme, Tatrami sa prehnala ničivá víchrica, ktorá narobila obrovské škody a zanechala po sebe spúšť. Vtedy si v duchu povedal: „Tak už mi zostávajú iba Donovaly.“ Verte-neverte, krátko na to dostal povolávací dekrét, že po návrate z Ríma má prevziať farnosť v Donovaloch.
Kde je Fanta, tam je život
Kategória: Kronika
Bolo nás 11. Desať prišlo zo západu a ja zo stredu... a stretli sme sa v Korytnici. Náš dnešný cieľ – Útulňa pod Ďurkovou. To sme ešte nevedeli, aká dlhá cesta nás čaká. Pre istotu. Po úvodnej fotke pred mapou sme sa vysmiati a plní síl (každý podľa svojho gusta – niekto spal 6 hodín, niekto 2 a pol) vydali v ústrety jesenným Nízkym Tatrám. Privítali nás krásnymi výhľadmi, pokojom naplneným všakovakými pestrými farbami stromov a výzvou vzoprieť sa silnému vetru, ktorý nás odkláňal od plánovanej cesty vpred. Naši chlapci sa stavili, že na Ďurkovú prídeme – Joži: „Už potme.“ Pišta: „Ešte pred zotmením.“ Stávka o čaj na Kamennej chate vyšla Jožimu, keďže na Ďurkovú sme došli dve hodiny po západe slnka, okolo 21. h. Uzimení, túžiaci po horúcom čaji a jedle sme sa usadili k poslednému voľnému stolu a všade inde, kde bolo voľné miesto. A kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu Ampík pri nás stál. (Pozn. prekladateľa: Ampík – staršia to osoba mužského rodu s nevyberaným slovníkom, ktorá pripravuje čaj za 50 centov a polievku za 1 €.) O 22.00 zhasne svetlo na chate, nehľadiac na protesty návštevníkov a začne rozprávať vety, v ktorých by sa slušné slová dali zrátať na prstoch jednej či dvoch rúk. Všetci sa snažili správať pokojne, aby chatárovi Ampíkovi nedali podnet byť ešte impulzívnejší... ale on si tie podnety našiel sám :). Tak naši českí bratia poznamenali, že sa to začína podobať na akčný film.